Neformálnosť procesu mediácie

Z uvedomenia si konfliktnej situácie plynú osobe, ktorá sa v nej ocitla nepríjemné, disharmonické pocity, napätie i možný stres.

Po vzniku konfliktu menia strany obvyknú komunikáciu. Buď sa zhoršuje jej obvyklá kvalita a kultivovanosť alebo sa komunikácia vytráca. Dostavujú sa sprievodné emócie z prežívania situácie a konflikt sa prehlbuje so všetkými škodlivými účinkami a dopadmi.

Vnútorné vysporiadavanie sa s touto situáciou ako osobné bremeno prenáša osoba v spore, nikdy nie s osožným efektom, i do svojho súkromného, rodinného a pracovného prostredia. Pritom samotný konflikt nemusí mať s týmto prostredím žiaden súvis.

Existenia a tlak záťažovej situácie, v ktorej sa osoba nachádza, môže negatívne ovlyvniť i jej zdravotný stav a meniť v zložitých prípadoch i základné životné postoje.

Zotrvávanie v konfliktnej situácii bez jej okamžitého riešenia narušuje vzťahy v súkromí, rodine, zhoršuje pracovnú výkonnosť, znižuje koncentrovanosť, vedie k zvýšeniu chybovosti v činnosti osoby, narúša a mení osobné alebo pracovné plány.

Všetky tieto negatívne účinky konfliktu môžu viesť osobu v konflikte do ďalších konfliktných situácií.

Pôsobenie týchto účinkov pretrváva v kolísajúcej intenzite po celú dobu, až kým konflikt nie je úplne vyriešený.

Nech sa spor týka akýchkoľvek práv a nech je miera zavinenia osoby na vzniku sporu akákoľvek, zotrvávať pasívne v spore – bez začatia jeho aktívneho riešenia – znamená nepríjemnú situáciu iba upevňovať a súčasne umožnovať nárast všetkých súvisiacich škodlivých sprievodných efektov konfliktu.

Iba včasné začatie riešenia konfliktu, bezodkladné, po uvedomení si, že konflikt nastal, je účinnou cestou pre jeho zastavenie a účinné riešenie.

Doterajšia jediná metóda riešenia sporu cestou súdu umožňovala začať riešiť spor podaním súdneho návrhu – žaloby a svoje právo si „vysúdiť.

Je to metóda časovo zdĺhavejšia, procedurálne náročná a pri nemalých finančných nákladoch súvisiacich s prípravou podania (často v súčinnosti s advokátom) a s uplatnením a vymožením práva.

Mnohým osobám v spore i samotné prostredie súdu a súdnej siene a prísna formálnosť súdneho procesu spôsobujú nepríjemné pocity a stiesnenosť.

Pružnosť a neformálnosť

Mediácia ako metóda riešenia sporu je v porovnaní so súdnym konaním neporovnateľne pružnejšia a príjemnejšia. Osobe v spore, ktorá iniciuje riešenie sporu mediáciou, nemá žiadnu z povinností, ktorú jej predpisuje formálne súdne konanie pre začatie riešenia sporu cestou súdu.

Ubúda spracovanie súdneho návrhu – žaloby,obstarávanie dôkazov,overovanie dokumentov, úhrada súdneho poplatku, i všetky ďalšie úkony,ktoré súvisia s kvalifikovaným súdnym návrhom.

Mediačné konanie je neformálne.

Osoba v spore už po jednoduchom požiadaní mediátora o riešenie sporu a po vzniku dohody o čase a mieste mediačného sedenia, môže pocítiť zníženie napätia z konfliktnej situácie.

Mediátor je pritom schopný sprostredkovať vyriešenie sporu vo veľmi krátkom čase a v príjemnejšej atmosfére mediačnej miestnosti, ba i mimo svojej mediačnej miestnosti, v inom vhodnom prostredí, ak je to pre strany a mediátora vyhovujúce.

Kde nájsť mediátora?

Od roku 2005 je register mediátorov prístupný verejnosti na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR www.justice.gov.sk. V tomto zozname sú zapísané cez osoby s právnickým alebo neprávnickým vzdelaním, ktoré splnili podmienky zákona 420/2004 Z. z. pre vykonávanie tejto činnosti.
Okrem Registra mediátorov zverejňuje Ministerstvo spravodlivosti SR na rovnakej internetovej adrese Register mediačných centier a Register mediačných vzdelávacích inštitúcií.

Výber mediátora

Zákon o mediácii vymedzuje požiadavky na osobu mediátora spôsobilosťou na právne úkony v plnom rozsahu, bezúhonnosťou a vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa (právnickým alebo neprávnickým), ktorá má osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora.

V zásade platí, že účastníci konfliktu si vyberajú mediátora podľa svojich predstáv, resp. potrieb. Pri voľbe mediátora sa môžu uplatniť nasledovné kritériá:

  • fyzická vzdialenosť – strany majú možnosť nájsť mediátorov takmer na celom území Slovenska,
  • profesionálne pozadie – niekedy si strany prajú, aby mediátorom nebol právnik nakoľko s ním už majú skúsenosť z riešenia svojho sporu, alebo majú vačšiu dôveru kvôli charakteru sporu voči osobe s príslušným iným vysokoškolským vzdelaním inokedy trvajú len na právnikovi,
  • pohlavie – pre strany môže byť dôležité, aby mediátorom bol muž alebo žena,
  • poradové číslo zápisu mediátora,
  • ďalšie kritériá ktoré prichádzajú do úvahy súvisia so zverejnenými údajmi o príslušnom mediátorovi v uvádzanom Zozname mediátorov.

V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že mediovať spor by nemal ten mediátor, ktorý je so sporovými stranami v príbuzenskom alebo inom vzťahu, pociťuje výrazné sympatie alebo antipatie voči jednej z nich, má účasť v spore. Mediátor by mal spĺňať požiadavku nestrannosti, t. j. v žiadnej oblasti sporu, v žiadnej fáze mediácie by nemal prejavovať svoje stanovisko, či podporovať viacej jednu stranu na úkor druhej.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Konflikty v živote človeka

Konflikty a spory sú nevyhnutnou a pretrvávajúcou súčasťou života. Majú dôležitý význam pre jednotlivca a pre spoločnosť – dávajú impulzy k uskutočneniu sociálnych zmien a podnecujú individuálny psychický vývin. Nejde o to, aby sme sa konfliktom v našom živote vyhýbali alebo ich potláčali. Takýto postoj ku konfliktom by mal pre nás negatívne dôsledky v podobe ohrozeného duševného zdravia a stagnácie. Skôr by sme sa mohli zamerať na to ako vytvoriť podmienky, ktoré vedú ku konštruktívnemu riešeniu konfliktov.

Čo je konflikt?

Kenneth Boulding (in Folberg – Taylor, 1984) považuje za konflikt „situáciu súťaženia, v ktorej si zúčastnené strany uvedomujú nezlučiteľnosť potenciálnych budúcich pozícií a v ktorých si každá strana praje zaujať pozíciu, ktorá je nezlučiteľná s prianiami druhého“. Boulding rozoznáva statický a dynamický model konfliktu. V dynamickom ponímaní každý pohyb strany A ovplyvňuje následný pohyb strany B, ktorý spätne vplýva na pohyb strany A, atď. Dynamický model konfliktu sa uplatňuje vo všetkých sférach interakcií človeka: konflikty medzi manželmi, odbormi a vedením podniku, národom a národom.

Konflikt je keď sa dvaja ľudia nemôžu dohodnúť na tom čo robí jeden z nich alebo kedy jeden z nich nechce, aby to robil (Burton, J.- Dukes, F.,1990). Teda začiatok konfliktu je charakterizovaný nemožnosťou dosiahnuť zhodu v myslení, cítení, predstavách alebo vnímaní, ktorú musí takto pociťovať aspoň jedna strana. Situáciu takmer vždy komplikuje také správanie (interakčné) jednej strany, v ktorom bude druhá strana či už oprávnene alebo nie vidieť obmedzovanie vlastných cieľov, záujmov, pocitov alebo predstáv. Dochádza k tomu preto lebo interpretácia každého správania človeka závisí na perspektíve pozorovateľa: „Urobil to preto, lebo ma chcel nahnevať“, hovorí kamarát, ktorý už hodinu na neho čakal. V inej situácii, by mohol povedať na jeho meškanie niečo v zmysle: „Nevadí aspoň si veci dobre premyslím“. Naša perspektíva, z ktorej vnímame vznikajúcu situáciu sa mení podľa pozície, ktorú si vyberieme. Nezávisí od objektu, ale od pozície toho kto si objekt prezerá. Nikdy vlastne nemáme do činenia so skutočnosťou, ale vždy len s obrazmi skutočnosti, teda s jej interpretáciami. Počet možných interpretácií je veľký. Dotknutá osoba však narába len s jediným, podľa nej možným, rozumným a prípustným videním/vysvetlením skutočnosti. Na základe tohto jediného vysvetlenia potom existuje len jediné rozumné a prípustné riešenie. Neochota či neschopnosť opustiť svoje videnie skutočnosti tak zablokuje cestu konštruktívneho riešenia problému. Zdrojom konfliktov je teda odlišnosť – názorov, predstáv, potrieb, praní, hodnôt, záujmov, postojov, jednoducho ľudí.

Konflikty, s ktorými sa môžeme v živote „zoznámiť“ sú rôznorodé (bližšie pozri napr. Křivohlavý, 2002). Tie, na ktoré by sme chceli upozorniť v súvislosti s mediáciou sú predovšetkým interpersonálne konflikty, t. j. konflikty:

  • medzi dvomi ľuďmi,
  • skupinové konflikty – vo vnútri danej skupiny ľudí,
  • medzi jednotlivcom a skupinou,
  • medziskupinové – konflikty medzi dvomi alebo viacerými skupinami ľudí.

V prípade interspersonálneho konfliktu sa môže sťažovať len jedna strana alebo obe strany sa sťažujú, majú jeden s druhým problém. V prvom prípade hovoríme o unilaterálnom konflikte, v druhom o bilaterálnom.

Manifestovaný versus skrytý konflikt

Morton Deutsch (in Folberg – Taylor, 1984) prezentuje zaujímavý pohľad na konflikty v súvislosti s mediáciou. Rozlišuje medzi manifestovaným konfliktom, ktorý je otvorený alebo prejavovaný a základným alebo implicitným, ktorý je skrytý alebo popretý. Manifestovaný konflikt často obsahuje symbolické komponenty základného konfliktu, ale je pociťovaný a prežívaný ako bezpečnejčí, menej ohrozujúci. A tak manifestovaný konflikt medzi otcom a synom kvôli kľúčom od auta je bezpečnejší na hádku ako základný konflikt o tom kto je mocnejší. Tento rozpor medzi otvoreným sporom a skrytým konfliktom sa v mediácii nazýva prezentovanie problému a skryté očakávania. Mediátor by mal dokázať rozlíšiť medzi tým, ktoré problémy patria k manifestovanému a ktoré ku skrytému konfliktu, aby mohol spolu so stranami hľadať efektívne voľby a dosiahnuť výsledky. Ak je mediačná dohoda vytvorená len na základe manifestovaného konfliktu, má malú pravdepodobnosť, že bude efektívna.

Konflikt a spor

Na označenie konfliktu používame aj iné slová, napr. nedorozumenie, nezhoda, rozpor, spor, súperenie, rozkol, nesúhlas, hádka, zrážka, súboj, bitka, zápas, boj, vojna dvoch protichodných síl. V odbornej literatúre (napr. Burton, J.- Dukes, F.,1990) sa rozlišuje medzi konfliktom a sporom. O sporoch sa hovorí v prípade majetku a spôsobených škôd. Spory sa môžu urovnať (settlement), napr. súdom. Konflikty sa týkajú základných potrieb človeka, o ktorých sa nedá vyjednávať a ktoré musia byť vyriešené na základe procesov analýzy a riešenia problému (resolution) takým spôsobom, ktorý neohrozuje hodnoty a potreby človeka. Na toto pamätá napr. Zákon o rodine č. 36/2005. Preto napr. v prípade rozvedených manželov súd rozhoduje o zverení dieťa do starostlivosti jedného z nich. Rodičia však môžu využiť služby mediátora na to, aby sa dohodli ako sa budú starať o svoje dieťa. Mediačnú dohodu potom predložia na súde a sudca ju prehlási za právoplatnú vo forme rozsudku.

Medzi spormi a konfliktami sa často nerozlišuje a pristupuje sa k ich riešeniu tým istým spôsobom ako ku sporom záujmov (interest dispute).

Príčiny konfliktov

Konflikty len zriedkakedy vznikajú bez príčiny a neočakávane. Môžu prepuknúť náhle, ale vo väčšine prípadov majú svoju dlhšiu históriu. Najčastejšie príčiny konfliktov sú nasledovné:

  • nepochopenie, nedorozumenie;
  • nečestnosť (nehovoríme si pravdu a skôr či neskôr sa objaví konflikt);
  • polopravdy, nevypovedané pravdy (so svojou pravdou zostáva jedna strana osamotená a tým jej vzniká nárok cítiť sa dotknutou, urazenou);
  • nedbalosť (nedodržanie slova, zodpovednosti);
  • zámer ( je to najsilnejší zdroj pre vznik aj riešenie konfliktov; ak je mojím zámerom nepochopenie druhého alebo poškodenie tak konflikt zaručene vznikne);
  • rozdielne názory, presvedčenie bez akceptácie druhého (dospievajúca dcéra si myslí, že rodičia by ju nemali kontrolovať, rodičia naopak potlačia takýto názor bez toho, aby prejavili snahu pochopiť svoju dcéru čo ju vedie k takémuto názoru);
  • nevytvorenie hraníc (čo chceme, čo nechceme, čo potrebujeme a čo si neželáme od druhých; ak to neurobíme stále nám budú tieto hranice porušovať);
  • nezvládnutie konfliktu (konfliktu sa vyhýbame alebo nie sme ochotní ho riešiť, často potom reagujeme emocionálne, z hnevu alebo zo strachu a preto útočíme alebo bránime sa);
  • strach je zdrojom mnohých konfliktov (nájdeme ho za nečestnosťou, nedbalosťou, nevytvorením osobných hraníc);
  • skryté očakávania – vedomé aj nevedomé.

Prečo konflikty riešiť?

Prečo by sme mali konflikty riešiť? Prečo nemôžu zostať neriešené? Prečo by sme sa mali púšťať do niečoho čoho sa možno bojíme alebo je nám nepríjemné.

Dôvodov existuje viacero:

  • jedným je napr. skutočnosť, že konfliktov v našom živote je dosť a stále sa hromadia a nakoniec náš život by bol jeden veľký konflikt,
  • konflikty je dobré riešiť preto lebo nám znepríjemňujú život,
  • berú nám radosť zo života,
  • konflikty nám môžu brať odvahu pokúsiť sa o niečo o čo by sme sa mali pokúsiť,
  • konflikty nám narúšajú dobré vzťahy medzi ľuďmi,
  • bývajú pozadím veľmi zlých medziľudských vzťahov, medzi manželmi, kamarátmi, spolupracovníkmi, susedmi,
  • neriešené konflikty znižujú kvalitu nášho života.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Prístup k riešeniu konfliktov

Spor nie je sporom pokiaľ ním nie je!
„Nerieš pokiaľ nevieš“

Niekedy sa predčasne obávame vecí, ktoré ešte nenastali. Preto je dobré otvorene komunikovať. Otvorenou komunikáciou môžeme veci výrazne ovplyvniť v náš prospech.

Najčastejšie príznaky konfliktov sú nasledovné:

  • zhoršuje sa komunikácia medzi zúčastnenými, stáva sa viacej strohou a formálnejšou,
  • častejšie ako predtým sa objavujú rozdiely v názoroch na isté veci, objavujú sa hádky kvôli maličkostiam,
  • namiesto riešenia problémov sa hľadajú vinníci, kto môže za vzniknutú situáciu, aký podiel má na jej pretrvávaní,
  • ľudia sa viacej odvolávajú na pravidlá, príkazy, nariadenia, práva, …
  • podstatným nie je vecný problém, ale skôr myšlienky na to, ako si to spolu vybaviť,
  • účastníci konfliktu sú frustrovaní a postupne stále viacej energie vynakladajú na zamestnávanie sa pretrvávajúcim konfliktom.

Možnosti riešenia konfliktov

O riešenie konfliktu sa môžeme pokúsiť sami alebo ho zveriť do rúk niekomu inému. Ak by sme sa opýtali ľudí na to, ako by postupovali v prípade sporu so susedom, ktorý im zatienil slnečnú záhradu výstavbou nového domu, pravdepodobne by sme počuli nasledovné: „Dám to na súd“. Na Slovensku je toto riešenie považované za tradičný spôsob. Každý vie o možnosti riešenia sporov súdnou cestou. Už podstatne menej z nás pozná iné, v mnohých sporoch efektívnejšie formy riešenia sporu.

Krajnými možnosťami ako pristupovať k sporu sú v uvedenej schéme vyhýbanie a vyhrážanie. Vyhýbanie je oprávnený prístup k sporu, je zriedka uplatňovaný v kontexte právnych sporov. Jedná sa vedomú stratégiu zvolenú následne po rozpoznaní prítomnosti konfliktu. Niektoré spory môže tento prístup vyriešiť jednoducho z dôvodu plynutia času; časom spor zanikne, uzná sa ako nerozumný. Vyhýbanie je vhodný prístup aj v takých sporoch, kde je malá pravdepodobnosť, že akékoľvek kroky budú úspešné alebo tam, kde by žaloba narušila dôležitý vzťah. Svojpomoc je aktivita jednej strany, aby zrealizovala rozhodnutie. Nevyžaduje si komunikáciu medzi sporovými stranami ani intervenciu tretej strany. Neexistujú tu žiadne pravidlá, takáto činnosť môže byť dokonca aj nelegálna. Svojpomoc v podobe „dostanem svoje“ môže mať podobu šírenia rôznych správ, ohovárania, krádeží, štrajkov, protestov, násilia alebo vyhrážok. Užitočná môže byť tam, kde nárok, ktorý si uplatňujeme je problematický, neistý a zvolená aktivita je legálna.

Uvedená schéma ponúka ešte ďalšie možností riešenia sporu. Ak sa pozrieme od stredu kontinua doprava tak rozhodnutie autority je v poradí prvým, pri ktorom sa vzdávame možnosti ovplyvňovať výsledok riešenia sporu. Spoliehame na človeka, ktorý je pre nás autoritou rodičovskou, odbornou, funkčnou, že rozhodne dobre a jeho rozhodnutie je pre nás záväzné. Druhou možnosťou vpravo od stredu je arbitráž. Ide o rozhodcovské konanie, kde rozhodcom nemusí byť právnik. Sporové strany alebo ich zástupcovia prezentujú dôkazy a argumenty neutrálnej strane (osobe, ktorá nie je zaujatá voči žiadnej zo zúčastnených strán), ktorá rozhoduje o tom ako sa spor vyrieši. Jej rozhodnutie je záväzné. Rozhodca často „delí na polovicu“, chce byť rovnako ďaleko či blízko ku obidvom, bez ohľadu na ich podiel pri vzniknutej situácii. Arbitráž je liek na riešenie sporu, ktorý prichádza zvonku. Ani autorita ani rozhodca sa neriadi našimi záujmami, ale rozhoduje podľa miery svojich poznatkov, ktorými v prípade potreby môže svoje rozhodnutie zdôvodniť. Poslednou možnosťou rozhodovania je súdne rozhodnutie. Podľa charakteristík na pravej strane pod uvedenými možnosťami vidíme, že sa jedná o vysoko formálny proces, ktorý sa orientuje na minulosť, t. j. sudca skúma podiel obidvoch strán na vzniku konfliktu, žiada dôkazy, ktoré vyhodnocuje a napokon rozhodne, nie podľa seba, ale podľa právnych noriem. V tomto prípade je rozhodnutie vynesené vo forme rozsudku a stáva sa pre sporové strany záväzné. Ak sa ním jedna zo sporových strán neriadi, môže sa druhá strana opätovne obrátiť na súd.

Čím viacej sa vzďaľujeme od stredu kontinua tým je výsledok riešenia výraznejšie polarizovaný v zmysle víťaz a porazený. Preto ak sa rozhodujeme pre „spravodlivé“ riešenie sporu súdnou cestou mali by sme počítať aj s tým, že naše vzťahy s druhou sporovou stranou pravdepodobne ochladnú (sused, ktorý s nami prehrá spor na súde nebude k nám veľmi ústretový). Uvedené formy rozhodovania pri riešení konfliktov patria k tzv. tradičným.

Názov „alternatívne riešenie sporov“ (Burton, 1996) sa objavil v 70-tych rokoch 20.storočia v USA a označoval spory mediované medzi stranami mimo súdu alebo pred zahájením súdneho konania.

Prvou možnosťou, ktorú máme je negociácia. V procese vyjednávania si vystačíme sami, to čo potrebujeme je:

  • uistiť sa o tom, že naozaj konflikt existuje,
  • a komunikovať medzi sebou tak, aby sme sa dokázali dohodnúť alebo vyriešiť konflikt.

Proces vyjednávania závisí od našich vyjednávacích zručností, resp. od schopnosti komunikovať, t. j. pomenovávať veci pravými menami, byť si vedomý svojho cieľa, ktorý by sme chceli v danej situácii dosiahnuť. Pretože riešenie nemôžeme vnucovať, je dobré ak s druhou stranou spolupracujeme na jeho hľadaní a budovaní.

Ďalšou možnosťou riešenia konfliktu je facilitácia. Pri facilitácii sa jedná o intervenciu tretej strany do procesu riešenia konfliktu. Človeka, ktorý nám pomáha s komunikáciou nazývame facilitátor. Facilitátor nerozhoduje, ale uplatňuje isté pravidlá, s ktorými zúčastnené strany súhlasili a ktoré pomáhajú stranám dosiahnuť dohodu. Facilitátor sa zameriava na proces komunikácie medzi sporovými stranami. Je dôležité vytvoriť priestor pre každú zo zúčastnených strán, zachytiť informácie, názory alebo postoje, ktoré boli prezentované a ďalej s nimi pracovať.

Poslednou z alternatívnych foriem riešenia konfliktov je mediácia. Mediácia je vhodnou formou riešenia sporu v takej fáze, keď sporové strany spolu nerozprávajú. Mediácia je vo svojej podstate negociáciou facilitovanou treťou stranou. Mediátor sa snaží vytvoriť také prostredie, v ktorom sporové strany dokážu konštruktívne komunikovať. Tiež vytvára pre nich možnosti na vyjednávanie o ich záujmoch, ktoré sú konfliktom ohrozené. Jeho dôležitou úlohou je tiež pomáhať sporovým stranám prekonávať prekážky v procese dosahovania dohody. Mediácia je procesom dôverným, neformálnym a účasť na nej je dobrovoľná. Mediátor nerozhoduje o to, ako by mali strany svoj spor vyriešiť.

Z uvedeného náčrtu rôznych foriem riešenia konfliktov vidíme, že alternatívne spôsoby riešenia konfliktov vytvárajú pre účastníkov možnosť:

  • kontrolovať proces a výsledok riešenia sporu (nedohodnem sa na niečom s čím nesúhlasím),
  • vytvárajú možnosť zachovania priaznivých medziľudských vzťahov,
  • vytvárajú perspektívu do budúcnosti, rozvíjajú schopnosť riešiť konflikty v budúcnosti pomocou vlastných síl (rozvoj zručností),
  • ovplyvňujú postoj ku konfliktom v priaznivom smere (potenciál pre rast a rozvoj).

Napriek uvedenému ľudia sa často vzdávajú svojej možnosti ovplyvňovať výsledok riešenia sporu a dobrovoľne ju prenechávajú tretej strane, sudcovi alebo arbitrovi.

Rozvoj konfliktu a voľba vhodného prístupu

Konflikt je, keď ľudia medzi sebou prestanú komunikovať.

To je jedna z výstižných známok konfliktu. Ak by sme ešte stále mali pochybnosti o tom, či s niekým máme alebo nemáme konflikt, môže nám byť táto charakteristika nápomocná.

Každý konflikt, ktorý vznikne sa nejako vyvíja. Prechádza jednotlivými štádiami, ktoré sa dajú od seba odlíšiť na základe toho ako sa jeho účastníci k sebe správajú. Pre každú fázu rozvoja konfliktu je vhodný istý spôsob jeho riešenia. Najdôležitejšie rozhodnutie v celom procese riešenia sporu je výber vhodnej stratégie.

V začiatkoch rozvoja konfliktu by sme mali využiť negociáciu (vyjednávanie) na riešenie sporu s druhou stranou. Ak sa konflikt posunul ďalej, môžeme mať problém s komunikáciou, ktorá bude neefektívna a často zvolená forma komunikácie môže konflikt ešte zhoršovať. Preto potrebujeme tretiu stranu, ktorá bude uľahčovať medzi nami komunikáciu, použijeme facilitáciu.

Ak sme doteraz vo vývoji konfliktu nič nepodnikli, resp. boli neúspešní s jeho riešením, konflikt sa rozrástol a nedokážeme s druhou stranou už vôbec komunikovať. Vyhýbame sa jeden druhému a konflikt pretrváva. V tomto prípade dozrel čas na to, aby sme využili mediáciu, alebo ako ju tiež zvykneme označovať, intervenciu tretej strany.

Doteraz uvedené formy riešenia sporu patria k tzv. konsenzuálnym procesom. Nazývame ich tak preto, lebo dávajú sporovým stranám najväčšiu možnosť kontrolovať výsledok procesu riešenia sporu. Sú to sporové strany, ktoré rozhodujú o tom, či sa dohodli a na čom sa dohodli.

Niektoré možnosti riešenia sporov patria k tzv. rozhodcovským procesom. Tieto prenechávajú kontrolu nad procesom a výsledkom riešenia sporu tretej strane a ich rozhodnutie je pre strany záväzné. Orientujú sa na minulosť, analyzujú otázky zapríčinenia problematickej situácie, pokúšajú sa zistiť čo sa udialo. Takéto postupy nešetria vzťahy medzi zúčastnenými stranami a rozhodnutie takmer vždy vzťah naruší.

Pretože konflikty v našom živote sú veľmi pestré a majú rôznorodé príčiny exituje viacero základných prístupov k ich riešeniu. Mediácia je založená na princípoch vyjednávania. Existujú ešte aj iné formy riešenia konfliktov, v ktorých základným procesom môže byť odpúšťanie (healing – v blízkych medziľudských vzťahoch) alebo analýza (Burton, 1996), ktorá slúži na to, aby sme porozumeli príčinám, ktoré spôsobujú vznik konfliktov navodili korekciu obmedzených perspektív pomocou vysvetlenia správania (sociálne nepokoje, vojnové konflikty).

Folberf a Taylor (1984) uvádzajú, že spôsoby riešenia sporov, v ktorých tretia strana pomáha účastníkom konfliktu vyriešiť ich konflikt a dospieť k vlastnému rozhodnutiu sa objavili pravdepodobne vtedy, keď na svete boli najmenej traja ľudia. Mediácia nie je vynález novej doby. Je skôr úpravou toho, čo existovalo v iných kultúrach alebo iných historických dobách.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

Mediácia v krajinách EÚ

Členské štáty Európskej únie nemajú vo väčšine prípadov podrobné rámcové predpisy o mediácii. Skôr sa hovorí o mimosúdnom riešení sporov a to od možnosti ich použitia (napríklad v Belgicku a vo Francúzsku), cez nabádanie na jeho použitie (v Španielsku, Taliansku, Švédsku, Anglicku, či Walese) až po zákonom stanovenú alebo sudcom uloženú povinnosť použiť najprv mimosúdne riešenie sporov (napríklad v Nemecku, Belgicku či Grécku).

Napríklad vo Francúzsku, v civilnom práve, sudca môže v ktorejkoľvek fáze konania, ale len so súhlasom účastníkov menovať tretiu osobu – mediátora, aby „vypočul strany a porovnal ich pohľady na vec s cieľom nájsť riešenie sporu v ktorom obaja stoja proti sebe“. Takýto vstup mediátora však v žiadnom prípade neznamená, že sudca hrá druhé husle. Naopak sudca považuje aktivitu mediátora ako impulz, ktorý poľudšťuje proces a snaží sa nachádzať  riešenie viac v oblasti ex aequo et bono (podľa slušnosti a spravodlivosti) a dobrých mravov ako strohú reč paragrafov. Sudca určí trvanie mediácie, pričom táto lehota nesmie prekročiť 3 mesiace a len raz môže byť obnovená.

V Slovinsku až do roku 2000 nebola žiadna tradícia alebo prax mediácie. Po pilotných projektoch sa v roku 2002 podarilo doplniť občiansky súdnu poriadok o mimosúdne riešenie sporov (MRS) tak, že miera úspešnosti mediácie v občianskoprávnych prípadoch je 52 %, v rodinných prípadoch je to 70 % a obchodných 42%. Pritom viac ako 90% strán bolo spokojných, alebo veľmi spokojných a ten istý počet vyhlásilo, že mediácia im ušetrila čas a peniaze a odporučili by ju iným.

V Holandsku v rámci pilotného projektu z 2 200 mediovaných prípadov 61 % mediácii dospelo k dohode, mediácia trvala v priemere trvala 6,3 hod., počas priemerne 95-dňového obdobia. Jednotlivé strany boli spokojné a uviedli, že v budúcnosti by opäť volili cestu mediácie. Po 3 mesiacoch sa mediačné dohody úplne splnili v 66 % prípadoch a čiastočne splnili v 22 % prípadoch.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky